Ružena Šipková / Pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2022 pripravili Mestské múzeum – Fándlyho fara v Seredi a OZ Vodný Hrad pestrý a pútavý program. Uskutočnil sa v sobotu 24. septembra v bastióne seredského kaštieľa.
Podujatie Dni európskeho kultúrneho dedičstva vzniklo z iniciatívy Rady Európy v roku 1985. Európska únia ho spoluorganizuje od roku 1999. V roku 1993 sa k jeho usporiadateľom pripojilo i Slovensko. Ako na úvod programu zdôraznila vedúca mestského múzea Mária Diková, DEKD sa konajú v päťdesiatich štátoch Európy, ktoré podpísali Európsky kultúrny dohovor. Mestské múzeum v Seredi sa do tejto iniciatívy zapája od roku 2013. Potom Mária Diková pozvala dopredu zástupcov spoluorganizátora časti programu (prednášky) – OZ Vodný Hrad. Toto združenie sa už vyše dvadsať rokov zasadzuje za záchranu seredského kaštieľa, bývalého vodného hradu Šintava. Podpredsedníčka rady združenia Ing. Martina Hilkovičová okrem iného pripomenula, že tohtoročná téma DEKD je Udržateľnosť v pamiatkach. Keďže najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou v Seredi je kaštieľ, musíme hľadať spôsoby, ako ho obnoviť, udržať a zachovať pre nasledujúce generácie. Člen rady združenia Ing. Ondrej Kurbel dodal, že musíme využiť šancu obnoviť kultúrne pamiatky a uvedomiť si, aký majú dôležitý význam pri zachovaní našej identity. Kultúrne prejavy i odborné znalosti nám pri tom budú nápomocné.
Nasledoval približne hodinový koncert Vox humana s podtitulom „stredoveké a renesančné piesne k tancu, k modlitbe a k láske“ v podaní maďarského tria L. A. N. Consort, ktoré tvorili: Nóra Király – spev, stredoveká harfa, Csaba Nagy – lutna a Sándor Szászvárosi – sopránová a basová viola da gamba. Mária Diková hudobníkov predstavila, a potom predviedli svoje umenie. Po dlhšom čase mi lahodná akustická hudba v romantickom prostredí bastiónu dobre padla. Niektoré skladby boli inštrumentálne, iné obohatil aj precítený a nežný spev, prípadne jemné perkusie. Zazneli napríklad piesne z rukopisnej zbierky zo 14. storočia Llibre Vermell de Montserrat (Mariam Matrem Virginem a O Virgo Splendens) a tiež pieseň zo zbierky stredovekých básní a piesní z 13. storočia Cantigas de Santa Maria (Bẽeito foi o día e benaventurada a hóra). Hudobnícke majstrovstvo bolo odmenené veľkým potleskom obecenstva.
Po prestávke a ďalších krátkych príhovoroch oboch zástupcov OZ Vodný Hrad sa uskutočnila obsažná prednáška Literárne tradície Šintavy a Serede (už od stredoveku). Prednášajúcou bola bibliografka, historička a spisovateľka PhDr. Anna Jónásová, ukážky z literárnych diel čítala Ľudmila Horváthová. PhDr. Anna Jónásová tu prezentovala výsledky svojej vedeckej práce a snažila sa priniesť obecenstvu nielen fakty všeobecne známe, ale aj iné, zaujímavejšie, pikantnejšie. Ako povedala, okres Galanta má bohaté tradície, čo sa týka umenia a vedy. V istých historických obdobiach bola Šintava (hrad) významnejšia než Sereď (podhradie). Tieto dve mestá sú historicky úzko prepojené. O obidvoch sa spoločne zmieňuje Anonymova kronika z 12. storočia. Z tejto lokality vyšlo veľa vzdelancov, ktorí študovali na význačných univerzitách, napr. vo Wittenbergu, vo Viedni či v Prahe, a pôsobili po celom Uhorsku. Za literárne diela sa z historického hľadiska nepovažuje len umelecká literatúra, ale aj kroniky, testamenty, výnosy kráľa, urbáre, inventáre, teologické spisy, dišputy, korešpondencia a pod. (Mária Diková doložila, že o histórii Šintavy sa veľa možno dozvedieť z knihy Šintavský hrad vykopaný – zakopaný, ktorú vydalo OZ Vodný Hrad.) Koncom 16. storočia bola Šintava považovaná za uhorskú Florenciu. Spomedzi spisovateľov v Šintave je známy napríklad Šintavský anonym. Písal krásnu historickú literatúru (básne). Významnými tvorcami literatúry boli kňazi, napríklad maďarský protestantský kazateľ, literát a editor Péter Bornemisza (1535-1584). V Šintave pôsobil v rokoch 1573-1578 ako samostatný kníhtlačiar. Vytlačil tu osem vlastných kazateľských príručiek v maďarčine. Na budúci rok si teda pripomenieme 450. výročie jeho príchodu do Šintavy. Napísal dielo Diabolské pokušenia, ktoré obsahuje veľa informácií o Šintave a o hriechoch tamojších ľudí, aj vysokopostavených. Kvôli tomu musel napokon zo Šintavy odísť. Zaujímavou osobnosťou bola aj Mária Terézia Artnerová (Theone) – rakúska poetka, spisovateľka a dramatička, ktorá sa v roku 1772 v Šintave narodila, čiže tento rok si pripomíname 250. výročie jej narodenia. Vo svojej tvorbe reflektovala geografické reálie Slovenska. Bola chorľavá, no veľmi tvorivá. Pri svojich pobytoch v Bučanoch a v Uhrovci bola spoločníčkou grófky Márie Kališovej – Zayovej. V sídlach Imricha a Márie Zayovcov sa už v tej dobe usporadúvali literárne salóny a divadelné predstavenia. Theone napísala napríklad básne o Bučanoch či o Šintave. Jej balada o vílach spod Strečna sa prostredníctvom básnika Heinricha Heineho dostala do Paríža, kde bol na jej motív vytvorený slávny balet Giselle. V Seredi sa stal neslávne známym evanjelický superintendent Tobiáš Brunšvik (1590-1646), ktorý konvertoval na katolicizmus. Boli mu totiž za to sľúbené výhody. Neskôr, keď vážne ochorel, napísal básnické vyznanie, v ktorom sa kajal zo svojej zrady. V Seredi strávil tri kaplánske roky osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz a včelár Juraj Fándly (1750-1811). (Ako podotkla Mária Diková, mal to ťažké, pretože práve v tej dobe bol seredský kostol vyhorený.) Anna Jónásová, samozrejme, nezabudla na básnika, prekladateľa, publicistu a politika Vojtecha Mihálika (1926-2001). Narodil sa v Dolnej Strede, publikovať začal vo veľmi mladom veku (pätnásťročný) a patril medzi najkontroverznejších básnikov svojej doby. Jeho predobdobie bolo katolícke, no neskôr sa priklonil k socializmu, zrejme preto, že pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho básne boli však precítené a remeselne dôkladné. Anna Jónásová svoju prednášku zakončila slovami, že bude musieť usporiadať ešte jednu, počas ktorej sa bude venovať súčasným autorom zo Šintavy a zo Serede. Obecenstvo, zaujaté jej rozprávaním, s ňou nadšene súhlasilo.
V rámci Dní európskeho kultúrneho dedičstva sme zažili podnetný a inšpiratívny večer – hudobný i literárny výlet do minulosti. Je dobré sa občas takto zastaviť a započúvať. Žiť pre prítomnosť a budúcnosť je v poriadku, ale nemali by sme zabúdať na to, odkiaľ prichádzame.
