Každý rok v marci sa pri príležitosti Mesiaca knihy koná celoslovenské podujatie Týždeň slovenských knižníc. Organizujú ho Slovenská asociácia knižníc a Spolok slovenských knihovníkov a knižníc. Takto sa snažia pozitívne zviditeľňovať knižnice – dôležité kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. 1. – 7. marca 2021 sa uskutočnil už 22. ročník tohto podujatia. Jeho spoločným mottom bolo: KNIŽNICE PRE VŠETKÝCH. Samozrejme, zapojila sa do neho i Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, ktorá pripravila bohatú ponuku online podujatí.
Jedným z nich bol aj ďalší diel cyklu Trnavská poetika. V rámci neho sa moderátori Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma porozprávali so vzácnym literárnym hosťom – významným chirurgom, pedagógom, básnikom a spisovateľom prof. Miroslavom Danajom – o jeho najnovšej knihe aforizmov a sentencií Figuríny neplačú.
Toto podujatie zorganizovali Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Trnavský samosprávny kraj, Slovenské centrum PEN, Klub nezávislých spisovateľov a odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave. Konalo sa v stredu 3. marca od 17.00 hod. O príjemné hudobné vstupy sa postarala hudobníčka, speváčka a autorka piesní Jana Andevská. Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Online vysielanie bolo možné sledovať na sociálnej sieti na stránke Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave.
Ako na začiatku poznamenal Pavol Tomašovič, riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, mnoho podujatí, ktoré pripravovali v knižnici, boli nútení odsunúť na lepšie časy. Napokon sa však rozhodli, že sa pokúsia, aby sa lepšie časy začali už teraz. Preto predstavujú už začiatkom marca v online priestore knihu Figuríny neplačú.
Do poetickej atmosféry nás vzápätí voviedla Jana Andevská svojou pesničkou Gipsy Girl, v ktorej hrala na husliach, spievala a hudbu obohacovala looperom.
Básnik a prozaik Štefan Kuzma pripomenul, že 1. januára 2021 oslávil prof. Miroslav Danaj význačné životné jubileum. Štrngnúť si však s ním mohli pre protiepidemické opatrenia len v rúškach a online. Štefan Kuzma tiež vyzdvihol názov prezentovanej knihy, ktorý je mnohovýznamový, predovšetkým v dnešnej dobe. Na prof. Miroslava Danaja sa obrátil s otázkou, ako stihol ešte aj napísať knihu, keď lekári sú známi tým, že sú väčšinou zaneprázdnení. Zaujímal sa, či za tým náhodou nebola karanténa. Literárny hosť odvetil, že jeho kniha začala vznikať už asi pol roka pred začiatkom pandémie. Neskôr aforizmy a sentencie v tejto knihe, samozrejme, ovplyvnilo aj to, že všetci ľudia mali strach z koronavírusu. Preto sa aj jedna jej kapitola nazýva Spolu to zvládneme. Pandémia, hlavne jej druhá vlna, priniesla mnohé obmedzenia. Prof. Miroslav Danaj je presvedčený, že ak chceme túto neľahkú skúšku zvládnuť, musíme sa vrátiť sami k sebe. Väčšina ľudí sa snaží v čase pandémie pomáhať svojim blížnym, a to nielen zdravotníci, hasiči a pod. No, žiaľ, sú medzi nami aj necitliví cynici, chladní ako figuríny.
Pavol Tomašovič zdôraznil, že prof. Miroslav Danaj sa venuje tvorbe aforizmov a sentencií od počiatku svojej literárnej činnosti. Ovláda teda umenie nadhľadu, skratky, precíznosti a rozvážnosti. Pavlovi Tomašovičovi sa zdá, že po tom, čo už rok bojujeme proti pandémii, začíname strácať precíznosť a rozvážnosť. Prof. Miroslavovi Danajovi položil otázku, ako sa podľa neho dá vrátiť do pohody. Odpoveďou bolo, že je to veľmi ťažké. Väčšinou máme totiž koníčky, ktorým sa dá sotva venovať bez spoločnosti iných ľudí. Prof. Miroslav Danaj doložil, že po celý svoj život bol zvyknutý na precíznu a zodpovednú prácu, ako lekár i ako pedagóg na Trnavskej univerzite, na ktorej stále prednáša. Podľa jeho názoru nám láska k človeku dovolí prekonať toto náročné obdobie. Najprv musíme byť zodpovední sami k sebe. Ak to dokážeme, raz budeme s úsmevom sedieť v reštaurácii na káve.
K ilustrácii na obálke knihy Figuríny neplačú Štefan Kuzma povedal, že jej autorkou je našťastie žena. Chlapa – ilustrátora by mohol niekto podozrievať, že nakreslil svoj ideál: ženu na kľúčik. Prof. Miroslava Danaja sa Štefan Kuzma opýtal, aký je jeho názor na figuríny – robotov a na cynických ľudí. Prof. Miroslavovi Danajovi podľa vlastných slov lichotí, že mladé dievča, dvadsiatnička, ilustrovalo jeho knihu. On sám túto ilustrátorku, Alexandru Čižmárikovú, ktorá pracuje v Turanoch, osobne vôbec nepozná. Potešilo ho, že jeho myšlienky sa páčia aj mladým ľuďom. Čo sa týka jeho názoru na ľudí, mnohí sú, bohužiaľ, chladní a dá sa s nimi manipulovať. A roboti? Aj na Trnavskej univerzite si ako učiteľ naliehavo uvedomuje otázku digitálnej demencie. Väčšina študentov sa cez prestávky namiesto vzájomných rozhovorov venuje svojim smartfónom či iným zariadeniam, pripojeným na internet. Prof. Miroslav Danaj sa netajil tým, že sa bojí robotizácie, pretože tá nás zbavuje radosti zo života. Štefan Kuzma podotkol, že vývoj je taký, že veľa vecí sa deje mimo nás.
Pavol Tomašovič nasmeroval diskusiu k žene – Janu Andevskú požiadal o pieseň. Zaznela teda skladba Tancuj. Okrem spevu v nej hudobníčka využila gitaru, perkusie, ale i hudobný nástroj s názvom melodica a, samozrejme, looper.
V podaní Pavla Tomašoviča sme si vypočuli báseň Bežím za vodou z jedinej básnickej zbierky prof. Miroslava Danaja Roztratená nahota. Potom prišla otázka, či sa dá vstúpiť do tej istej rieky po covide. V odpovedi prof. Miroslav Danaj spomenul aj veľkú trnavskú osobnosť – historika a muzeológa RNDr. Petra Horvátha, ktorý nás opustil tohto roku v januári vo veku 77 rokov. Do rieky skrátka vstupujeme vždy so svojimi blížnymi, a tiež o nich prichádzame. Život veľmi rýchlo preskočí našu rieku. Pravda, v tejto dobe je vĺn oveľa viac. Zostávajú brehy, len vlny sa menia.
Štefan Kuzma zacitoval prvú vetu epilógu knihy Figuríny neplačú: „Inak zatvára poslednú stranu knižky autor a inak čitateľ.“ Podčiarkol, že všetko vzniká zo stretávania sa, z pripravenosti vnímať podnety. Spýtal sa, či by sa mohol literárny hosť podeliť s nejakými aforizmami a sentenciami a s podnetmi, pri ktorých ich napísal. Prof. Miroslav Danaj si teda zaspomínal, ako v roku 1969 nastúpil na Chirurgické oddelenie Nemocnice v Trnave. Počas dlhých rokov praxe si uvedomil mnohé skutočnosti. Na operačnej sále sa rodí úcta a pokora. Pokora prináša úspech, úspech vedie k pokore. Pravda je len jedna. Láska má, na rozdiel od nej, veľa odtieňov. Nie majetkom je človek bohatý. Prof. Miroslav Danaj sa zdôveril aj so zážitkom, ako mu istý pacient, ktorý prežil klinickú smrť, rozprával, ako tam hore bolo dobre… Následne literárny hosť prečítal niektoré svoje obľúbené aforizmy a sentencie. K sentencii „Je ťažké správne odbočiť v tme z rovnej cesty.“ podal vysvetlenie: „Tma, to je korona.“
Štefan Kuzma prečítal prvú („Ešte sa nestalo, aby čas nezvíťazil nad ambíciami človeka.“) a poslednú („Ak neočakávame po poskytnutí pomoci poďakovanie, nedožijeme sa sklamania.“) sentenciu z najnovšej knihy prof. Miroslava Danaja. Moderátorova otázka znela, ako ich autor vníma prvé a posledné. Prof. Miroslav Danaj sa priznal, že nevie definovať šťastie. Najlepšie podľa neho je, keď človek pomáha tak akosi samozrejme a nečaká vďaku. Je pravda, že ľudia mnohokrát berú pomoc ako samozrejmosť.
Po týchto slovách prišla na rad pesnička s gitarou na obveselenie. Hudobná hostka sa rozlúčila so vzdialeným publikom skladbou We Can Fly.
Nasledovala otázka Pavla Tomašoviča, na čo nové z tvorby prof. Miroslava Danaja sa môžeme tešiť. Dozvedeli sme sa, že sa blíži 200. výročie vzniku trnavskej nemocnice (bude v roku 2024). Preto prof. Miroslav Danaj pracuje na novej knihe. Tá bude ohliadnutím za päťdesiatimi rokmi v tomto zdravotníckom zariadení, počas ktorých tam pôsobil. Jej súčasťou budú aj jeho zážitky a zážitky ostatných ešte žijúcich primárov. Okrem toho chce prof. Miroslav Danaj v tejto knihe zvečniť trnavské osobnosti, ktoré, ako povedal, mu dávajú silu žiť. Trnava sa veľmi mení a on jej chce vzdať hold.
Blížil sa koniec ďalšieho dielu Trnavskej poetiky. Pavol Tomašovič poďakoval prof. Miroslavovi Danajovi a vyzdvihol jeho schopnosť liečiť nielen telo, ale i dušu. Ako Pavol Tomašovič skonštatoval, pre život sú najdôležitejší ľudia, ktorí stoja pri svojich blížnych bez hľadania chýb a kritizovania. Štefan Kuzma zaželal prof. Miroslavovi Danajovi, aby mal stále silu vidieť ďalej, ako sa vidieť dá. Literárny hosť poďakoval všetkým, ktorí toto podujatie pripravili a na záver pevne vyhlásil: „Určite tú pandémiu porazíme.“
S literatúrou, hudbou a spevom sme strávili príjemnú trištvrtehodinku. Rada som sa opäť po dlhom čase vrátila do čitárne Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, aj keď len virtuálne. Veľmi však už túžim po tom, aby sme sa tam mohli na nejaké literárno-hudobné podujatie vybrať i osobne. Figuríny nič netrápi, ale ľudské bytosti sú nešťastné, keď sa nemôžu stretávať.
