Gabi Lešinský
Zjavil sa v mojom svete ako nemohúce šteňa v papundeklovej škatuli previazanej červenou mašľou v júni 2001. V ten deň som nepovedal ani slovo. Onemel som. Keď sa mi vrátila reč, dal som mu meno Zveroslav Buksi (čítaj Bukši), a keďže ani veterinár nedokázal určiť, z akých rás bol pomiešaný, priradil som mu aj fajtu: dolnovršský čupakábras – aby sa nepovedalo. V januári 2013 – akurát sme sa vracali zo Silickej – Buksinka napriek jeho neuveriteľnej kondícii, sile a chuti do života, zradil vysoký vek. Bol to môj verný spolupracovník – absolvoval so mnou vo všetkých ročných obdobiach vyše tisíc terénnych akcií, niekedy v nepredstaviteľných podmienkach. Počas mrazivých nocí na planine mi spával v spacáku pri nohách a zohrieval ma, neraz aj 10 hodín. Mohol som sa v Krase vo dne i v noci sústrediť na prácu či na oddych, vždy mi ohlasoval všetko neštandardné – bdel aj za mňa, až do rána. Bežne zabehol v krase za deň aj 60 km, keď som tam robil rozsiahly povrchový prieskum na bicykli. Vždy ma upozornil na divé zvieratá v kriakoch či v jaskyniach, naposledy na lišiaka – kým som tam stihol hlavou vpred naliezť; neraz práve na seba upútal ich pozornosť – napríklad pred zúrivou bachyňou na Hornom vrchu, kým som stihol vyliezť na strom. Jediný prejav protestu bol, keď si v 40-stupňových horúčavách ľahol na zem a odmietol ísť ďalej. Aj to sa stalo len jediný raz. Vtedy som ho naložil do jaskyniarskeho batoha a zo Silice som ho odniesol až do jablonovskej krčmy. Stavbou tela a kondíciou bol výnimočný pre tento spôsob života. Miloval pohyb a fyzickú námahu. Keby mal o 5 kíl viac, neprežil by to. Keby mal o 5 kíl menej, neprežil by to. V horách bol šťastný. Raz sa zdrúzgal v svahu Zádielskej planiny asi z päťmetrového brala. Kým som ta dobehol, chvíľu gánil, ale potom sa oprášil, a zasa mastil po stráni ako nezmar. Keď sme ho v trme-vrme zabudli v Rožňave na sídlisku a spomenuli si naň až pri jaskyni o dve hodiny a o dvadsatpäť kilometrov ďalej, neveril som, že keď sa aj hneď vrátime, že ho ešte nájdem. Poslušne na tom mieste čakal celý čas. Zablúdil len raz na Silickej planine a šesť hodín trvalo, kým sme sa opäť našli. Keď mu Jožiho Max v Zádieli odhryzol kus ucha, lebo sa preli o kameň či drúk, rok som ‚odhryznutô‘ nosieval v igelitovom vrecúšku v naivnej predstave, že mu odhryzok prišije naspäť nejaký osvietený veterinár. Vladmän ho inokedy figliarsky nalákal na kúsok čokolády, a kým sa Buksi spamätal, zniesol ho na dno tri metre hlbokej kopanej sondy. Potom odtiaľ vyliezol a Buksiho nechal napospas osudu. Samozrejme, v rámci srandy. Boli sme svedkami neuveriteľného výskoku – Buksi sa sťa pružina odrazil odo dna, a po kolmej stene vybehol zo zvislej studne až von. Lenže tam preňho sranda skončila. Vladovi už nikdy neuveril, vrčal naň, štekal, a zďaleka ho obchádzal. Napriek mojim protestom pomenovali po ňom pražskí jaskyniari v Maďarsku peknú priepasť, na ktorej objave sa bol podieľal spolu s Veronikou Vlčkovou. Stačilo mu povedať: „Buksi…mačka?!?“, a hrabal ako divý. Mačiek sa paradoxne bál, a keď ho môj stokilový baran zoznámil s betónovým múrom, začal mať rešpekt aj pred stokilovými baranmi, a obiehal ich po kružnici s desaťmetrovým polomerom ako psí satelit. Tá priepasť v Maďarsku sa volá dodnes Buksijé-zsomboly (Buksiho priepasť), je to na planine Alsó-hegy. Keď bol ešte maličký, brával som ho stále so sebou, a raz som ho našiel schúleného spať v hniezde krkavca v novej jaskyni, kým som ju ja dokumentoval. Vtedy ma dojal a navzdory dobrým mravom nepomenovávať jaskyne podľa seba či svojich blízkych, som jaskyňu pomenoval Buksiho diera. Je to v Hájskej tiesňave, v doline Vár-út. Hniezdo tam stále je; keď tam najbližšie zavítam, na chvíľku si sadnem a budem rozjímať… Tisícky balvanov vytiahnutých z priepastí sprevádzal dolu kopcom na haldy, dokázal zápasiť s desaťkilovými kilovcami. Drevom pohŕdal, kamene miloval. Z Horného vrchu si opatrne zniesol trojkilový kameň v papuli až na dno doliny – za nič na svete sa ho nemienil vzdať. Sám vážil len 15 kíl… Buksi bol môj verný druh, priateľ a spoločník v samote. Rozmel ľudskej reči, lebo keď som mu v obývačke povedal: „Choď do kuchyne a zober si z radiátora suchý rožok“, tak odbehol do kuchyne, vyskočil na radiátor a zobral si do tlamy suchý rožok. Nebál sa ani petárd, ani bleskov v horách, každú zlobu bedlivo pozoroval a dôstojne prečkal ako sfinga. Odišiel náhle, nikto z nás to nečakal, a on sám podľa mňa najmenej…
———————————————————-
Poviedka o Moruši a Buksim (2018)
Osem metrov vysoká moruša v janíckej záhrade každý rok zarodí tisíckami sladučkých plodov. Oproti inému ovociu z ovocných stromov niet v ňom ani náznaku kyslosti. Na jazyku nekladú nijaký odpor, rozplývajú sa v ústach ako ľahučký janícky agátový med. Zrelá moruša je čierna ako žúžoľ. Prerod k čiernej je neuveriteľne kontrastný: mladá je panensky biela, kým nezrelá je zaodetá v bordový háv. Dozretých plodov sa stačí jemnulinko dotknúť prstom, a už padajú strmhlav k zemi. Silnejší dážď, alebo ako práve teraz – búrka – oberú morušu za pár minút. Pod starou janíckou morušou sníva svoj večný sen môj dlhoročný druh, priateľ, brat, syn i kamarát v jednej bytosti, jediný, ktorý poznal moju osobnú pravdu. Za dvanásť rokov svojho kratučkého života so mnou absolvoval až neuveriteľnú tisícku terénnych výprav, a to len do Slovenského krasu. Vždy v júni Buksinka janícka moruša nežne poprikrýva bielo-bordovo-čiernym plášťom, a ja sa pri ňom takto mlčky pristavím. Mrzí ma, že som včas nerozpoznal symptómy choroby, s ktorou by dokázal žiť aspoň toľko ako de kwakelský slepý, bezzubý a ako čert zlostný matuzalem Baike, s ktorým som kedysi pri Amsterdame spával v kope sena, a ktorému Veľký psí Manitou nakládol na chrbát 19 rokov. Zveroslav Buksi. Pes, ktorý jemne v zuboch zniesol z planiny Horný vrch až na dno Turnianskej kotliny trojkilový wettersteiský vápenec, lebo drevom pohŕdal.
Zdroj: FB
Krásne napísané…